Zvykla som si na to, že som už od konca februára vylúčená z debát priateliek i náhodných známych (alebo ako vy hovoríte „února“). Len čo sa viditeľne začnú skracovať temné a studené noci, začínajú všetci snívať a plánovať, ako strávia dva-tri týždne v lete. A o ničom inom nie sú ochotní debatovať. Voľby v Mjanmarsku, zlodeji v domácej politike, neúspechy hokejistov, nič nebudí v nich toľko zanietenia a vášne, ako pár týždňov na slnku. „Tak sa teším, nemôžem sa dočkať,“ vraví jedna. „My chodíme stále na jedno miesto a ideme autom v noci, aby sme nestratili ani jeden deň,“ dodáva druhá v akorde. „Vyvalím sa na piesku a tri týždne nebudem robiť nič,“ chválil sa hlasno okoloidúci svojmu kamarátovi.
Nemám možnosť zúčastňovať sa debát, nepochytí ma nikdy ošiaľ z plánovania, nikdy som nelistovala v katalógoch kolorovaných fotografií hotelov a pláží. Som, jednoducho, považovaná za chuderu, dehumanizovanú bytosť, nepatriacu do poriadnej spoločnosti. Prečo? Nikdy som nebola na dovolenke. Niežeby som nemala niekedy v lete voľno a nesedela na terase našej chaty v horách, 700 metrov nad morom, alebo neplávala v lete v čistom jazere bez chlóru. To nie. Ale nikdy som nemohla plánovať v marci, kde budem v júli (teda „červenci“).
Celý môj herecký život som v lete točila filmy, vstávala o 5.45 hodine a trávila čas v kostýme, stojac poslušne buď na vode ako Rusalka, alebo v stredovekom oblečení, ktoré sa nesmelo pokrčiť. A zásadne pod obrovským dáždnikom, pretože opálená tvár je neprípustná pre všetky maskérky, ktoré ma dostali pri filme do rúk. „A Magdičko, žádné slunce,“ počúvala som celých 26 rokov. V mojom diplomatickom živote to nebolo jednoduchšie. Nikdy sme nevedeli, čo sa šustne v medzinárodnom živote a čo bude treba okamžite riešiť. Pokojné tri týždne bez novín a rýchlych depeší? Jednoducho nepredstaviteľné. A to isté možno povedať o mojej politickej kariére počas 10 rokov v parlamente. Ako na potvoru kampaň pred parlamentnými voľbami prebiehala ausgerechnet v lete. Kdeže dovolenka. Ani poriadny a pravidelný víkend sa nekonal. A tak idem životom opačným smerom, ako väčšina obyvateľov okolo mňa.
Možno práve preto celkom dobre nechápem snahu vypadnúť úplne z vlasti, rodiny, práce a na 21 dní robiť niečo úplne iné. Minúť ušporené peniaze, a s ostatnými zdielať preľudnené pláže, jesť exotické jedlá, ktoré rozbúria kyseliny v našom žalúdku, túlať sa s tisíckami podobných občanov zemegule pamiatkami talianskych či indických miest, ktoré sú pre mňa aj tak najkrajšie v dokumentárnych filmoch. Snaha vidieť celú planétu vlastnými očami, poprechádzať sa antickými pamiatkami v letnej horúčave a vystrašiť ryby v moriach, my je akosi cudzia. Ale snažím sa pochopiť tých a tie, ktoré celý rok majú pravidelný program od-do a tešia sa, že sa vyspia v hoteloch. Pre mňa, ktorá celú časť života prežila v hoteloch, to naozaj nie je lákavá predstava. A k tomu varovania lekárov, ktorí vystríhajú najmä starších a staršie pred náhlymi zmenami podnebia, stravy a vody. A dnes aj pred zavlečením rôznych vírusov, ktoré majú žravú chuť decimovať naše rodiny a priateľov. Hneď mi vyvstane pred očami osud Jirku Menzla, ktorý si doniesol tú pliagu, ktorá ho ochromila, z Ázie.
Ja zostanem v lete doma. Budem čítať nové i staré knihy, zvyk, ktorý ma neopúšťa celý rok. Budem sledovať správy z celého sveta tak, ako to robím desaťročia. Budem navštevovať moje choré priateľky, ktoré už nikam nemôžu chodiť, variť dobré jedlá pre moju rodinu, ktoré všetci milujú a večer, potme, sa hodím do jazera, ktoré v tej chvíli patrí len mne a zaplávam si moje obvyklé kilometre v mesačnom svite. A začiatkom októbra, keď turistický ruch utíchne, sa vyberiem do malých gotických kostolíkov na slovenskom Gemeri, posedím si v ich tichu a budem obdivovať nádherné maľby zabudnutých talianskych majstrov, ktorí pred 800 rokmi prechádzali našim územím.
Chcem preto osloviť tých a tie, ktoré zostanú doma so mnou, aby ste neboli smutné a smutní, ale aby sme leto využili na to, aby sme sa trochu zoznámili s našou históriou, našimi pamiatkami trochu zbližšia a nielen tými najznámejšími. Narodili sme sa v historických zemiach a pamiatkami sme zasypaní po krk. Nie všetko cudzie je príťažlivé len preto, lebo to nie je doma. A pre tých a tie, ktoré už majú plány pred dverami a tešia sa na nové, nepoznané zážitky, mám jednu prosbu. Vyhnite sa davom a nielen pre koronu. Zájdite do uličiek Benátok, alebo si poseďte na prázdnom stredovekom námestíčku malého mestečka v južnom Taliansku. Nasýťte svoju dušu európskou kultúrou, ktorú máme všetci hlboko v sebe a patríme k nej. A ak ste o pár dní v Bangkogu, alebo niekde ešte ďalej, majte úctu ku kultúre domácich a k ich spôsobu života. Budú Vám vďační za ticho v ich chrámoch a dodržiavanie pravidiel odstupu, ktoré majú Aziati v sebe. Vedzte, že folklór, ktorý vám ukazujú, má pramálo spoločné so skutočnou ľudovou kultúrou. Je ako čínske jedlo v Európe, ktoré je prispôsobené našim chuťovým bunkám a so skutočným čínskym jedlom nemá veľa spoločného. Ak chcete vidieť a poznať reálne čaro exotických krajín, musíte zísť z turistických ciest a zmeniť spôsob správania sa, ktorý si pestujeme v Európe.
Nikdy nezabudnem, ako som strávila časť zimy na japonskom severnom ostrove Hokkaidó, v záľahách snehu a v poriadnej zime. V miestnom hoteli bola taká malá vaňa, že som sa musela chodiť kúpať do verejných teplých kúpeľov. Bola som jediná biela medzi štíhlymi tmavými Japonkami. Keď sa na o dve hlavy vyššiu ozrutu z Európy pozreli, neubránili sa chichotu, tak smiešna som im pripadala so svetlými vlasmi a bielou pokožkou. Nemala som im za zlé úsmevy spoza starostlivo namydlených rúk, ale keď som vstúpila do bazénika a voda sa preliala až na starostlivo vydrhnutú drevenú podlahu, pochopila som prevždy, že naša európska kultúrna nadutosť nemá miesto v šírom svete.
Pamätajte na to, milé priateľky a priatelia. A vráťte sa domov zdravé a zdraví a so zážitkami, ktoré vám spríjemnia celý rok, kým sa zase začnete tešiť na dovolenku v roku 2022.